Ženy

Žena prišla a zastala v izbe. Ležal som v posteli a nenápadne som zakrýval stopy posledného milovania s pouličnou známosťou, ktorá sa dnes večer mihla predo mnou v bare. Bola iná než ostatné z jej fachu. Mala nakrátko ostrihané vlasy a jej drobná postava sa tajila v čiernom zamate. Dokonca nebola ani namaľovaná, a to bolo práve to, čo ma na nej upútalo. Prihovoril som sa jej.

- Dáš si so mnou pohárik?

Ani mi neodpovedala, len na znak súhlasu sklopila oči. Pod blúzkou sa rozopínalo poprsie, ktoré sa jej pri pohyboch rozhojdávalo a bradavky v zvádzajúcom kruhu vyznačovali tvary. Skĺzol som očami na dlhé štíhle nohy a pohľadom prechádzal po jej oblých bokoch k tvári. I tá bola drobná, ale o to krajšia. Zdvihol som jej bradu a spýtal som sa.

- Nezájdeme ku mne domov?

Mlčky vstala. Kráčala predo mnou k východu, otváral som jej dvere. Nastúpili sme do auta a viezli sme sa večerným mestom.

Očistný rituál sa odohrával v kúpeľni za zvuku džezových melódií.

- Čo budeš piť?

Spod sprchy zašelestila: - Nalej mi colu s rumom.

I hlas mala zaujímavý. Bol hlboký, akoby vychádzal z jej duše. Podišla ku mne nahá. V jej tele sa ukrývala mladosť. Pohladil som jej boky a prsia som jej schoval do dlaní. Pritúlil som si hlavu k jej lonu. Počul som tlkot srdca, ktoré i vo mne búšilo s narastajúcou búrkou. Posadil som si ju na kolená. Dotkol som sa v bozku úst, ale ona odo mňa odvrátila tvár. Láskal som celé jej telo okrem mĺkvych pier. Dotkla sa mojej nadutej mužnosti. Vychutnávajúc rozkoš som postupne prenikal telom, ktoré taktiež priadlo ozvenu svojej slasti... Potom mi povedala: - Ponáhľam sa, nemusíš sa obliekať, zavolám si taxík. A ďakujem za príjemný večer.

- Zastavím sa po teba niekedy v bare,- zakričal som za ňou.

Žena stála a niečo tušila. Spustila: - Neustále sa vyhováraš na prácu a doma sa iba stretávame, aby sme vedľa seba spali. Keď mám voľno, tak si zase v práci ty. Som z toho všetkého zničená. Náš vzťah sa akosi mení. Nemáme jeden na druhého čas. Okrem toho sa vôbec neteším domov, kde buď nájdem prázdny byt, alebo unaveného muža. Už to nie je to, čo kedysi, keď sme sa bláznili a tešili z prostých objatí.

- Nalejem ti colu s rumom?

- Čo to máš za novinku? Veď si to nikdy nepil!

- Jednoducho mi to zachutilo, čo je na tom čudné?

- Vôbec nič, len ty si akýsi čudný. Nemáš náhodou milenku?

- Hlúposti, veď vieš koľko mám práce!

V posteli som sa k nej otočil chrbtom a tváril som sa, že spím. Nechcelo sa mi už s ňou rozprávať. Premýšľal som: Život uteká príliš rýchlo a my sme sa naučili vnímať iba jeho hmotnú podstatu. Stále sa iba naháňame, aby sme toho čo najviac okolo seba nahromadili. Potom zrazu chaoticky a bez akýchkoľvek ideálov zomierame. Niekedy závidím tým, čo veria v posmrtný život. Inokedy som zasa taký unavený, že mám toho všetkého dosť.

- Spíš?- prerušila žena moje úvahy.

- Nemôžem zaspať.

- V poslednom čase sa akosi uzatváraš do seba, ale ja ťa mám stále rada. Nekaz to všetko pekné, čo bolo medzi nami. Prosím!

- Veď ja ťa tiež ľúbim. Čo myslíš, pre koho toľko driem?

- Mali by sme mať konečne deti.

- Ešte je čas. Mám toho veľa naplánovaného a s dieťaťom by bola len oštara. Musíme sa kompletne zariadiť a teraz sa mi konečne začalo dariť. Budem trochu viac cestovať.

- Mám z toho strach. Si taký zvláštny.

- Spime už.

Zatvoril som oči a myslel som na to, čo som v živote dosiahol. V škole som nebol bohvieaký žiak a ledva som preliezal z triedy do triedy. Začínal som v autoopravovni, kde som sa zoznámil s rôznymi zákazníkmi a teraz mám u nich dvere otvorené. Drobným i nedovoleným obchodom som si pozháňal malý kapitál. Hneď som ho vložil do podniku, ktorý som si otvoril. Mám autosalón, predávam v ňom ojazdené vozidlá. Môj obchod sa rozrastá a mám dokonca i filiálky v iných mestách.

Od prvého stretnutia s barovou známosťou prešlo niekoľko mesiacov. Dlho sa mi nedarilo stretnúť ju, akoby sa zem pod ňou prepadla. Moje potešenie z jej znovuobjavenia bolo o to väčšie.

- Konečne som na teba natrafil! Budeš piť to, čo minule?

- Hm.

- Už som si myslel, že ťa nenájdem.

Motor auta si priadol svoju tichú pesničku. Prevážali sme sa pomaly opusteným mestom, ponoreným do spánku. Dotkol som sa jej kolena a jemnými pohybmi som putoval k bodu, ktorý ma neustále priťahoval.

- Dnes nie, som naozaj zničená, Zastav!- Pobozkala ma letmo na tvár. Napokon sa ku mne pritúlila a na chvíľu si zdriemla. Spokojne som ju hladil po vlasoch. Cítil som, že som schopný zase ľúbiť. Nezáležalo mi na tom, aby som si podmanil jej telo. Túžil som byť pri nej, aby sme spoločne prežívali dobré i zlé chvíle. Možno sa mi podarí sa s ňou spriateliť. Priateľstvo je vzácne, i keď sa ním oháňa veľa ľudí. Moje kontakty so svetom sú obchodné a všetko vidím len v peňažných číslach.

Niekedy som mal voči žene výčitky svedomia. Nechcel som jej nič povedať o svojej barovej známosti. Mal som slušné príjmy, a tak som sa kryl svojou firmou. Celkom sa mi darilo a dnes som chcel byť na svoju manželku milý. Napokon - musím sa aj s ňou niekedy ukázať v spoločnosti. Pozval som ju na večeru.

- Kam pôjdeme?

- Všetky podniky sú ti dokorán otvorené.

- No nazdar, to sa nevrátime ani o rok.

- Možno to bude trvať i dlhšie.

Prechádzal som sa po byte, pospevujúc si rôzne melódie. Nalial som si colu s rumom a listoval som v zbierke básní, ktorú mi darovala moja láska. Pravdu povediac, nemám žiadny vzťah k poézii. Verše sa mi zdajú byť príliš umelé a odtrhnuté od života. Akoby sa básnici chceli iba vyrozprávať a popritom sa iba pohrávajú so slovíčkami. Sú to obyčajní kupci, ktorí na trh prichádzajú so svojou dušou.

- Už som hotová, môžeme vyraziť do ulíc.

- Fajn.

Objal som si ženu okolo drieku a viedol som ju k naleštenému autu. Býval som na ňu pyšný, alebo lepšie povedané, na môj vkus. Rád som sa obklopoval peknými ženami a rád som im aj dvoril.

- Kam to bude, mladá pani?

- Stále rovno a hneď do prvého podniku. Počkaj, ešte bozk, a môžeme vyraziť. Vlastne ani nemusíš zastavovať pri tej prvej reštaurácii, zaves nás tam, kde sme prvýkrát spolu večerali.

- Ide sa teda plným plynom vpred!

- Ľúbiš ma?

- Že sa pýtaš, veď to predsa vieš.

Dážď silnel. Pustil som stierače, ktoré naň ledva stačili. Cesta predo mnou bola zahmlená a chvíľami som sa iba pridržiaval svetielok idúcich predo mnou. I v našom živote je to niekedy tak, že ani nepoznáme cestu, ktorou sa uberáme. Svet okolo nás je nejasný a iba sem-tam sa nám zjaví svetielko nejakej nádeje.